Vladimír Roy

*17.4.1885 Kochanovce – †6.2.1936 Nový Smokovec

140. výročie narodenia básnika a prekladateľa

Vladimír Roy pôsobil v Púchove. Patril medzi mimoriadne literárne vzdelaných a sčítaných básnikov i prekladateľov. Jeho matka bola dcérou J. M. Hurbana (1817 – 1888). Vyštudoval evanjelickú teológiu v Bratislave. Už ako študent spolupracoval s časopisom Prúdy a stal sa redaktorom Dennice, kde uverejnil svoje prvé básne (1907). Publikoval aj v periodikách Prúdy, Zborník slovenskej mládeže, Cirkevné listy, Slovenské pohľady a Národné noviny. V symbolistických básňach v próze Brezy, Zvony (1910) zobrazil hľadanie zmyslu života a životnej sily. V centre jeho pozornosti bola intímna, ľúbostná a prírodná lyrika. Býva označovaný za najsymbolistickejšieho básnika Slovenskej moderny. Poéziu chápal ako veľkú možnosť sebavyjadrenia a veci pomenúval priamo.
 

V roku 1910 študoval v škótskom Edinburghu. Po návrate do vlasti sa od roku 1911 stal farárom a prvým starostom Sokola v Púchove, kde pôsobil aj jeho otec. Royove pôsobenie v Púchove pripomína pamätná tabuľa na starej evanjelickej fare na Moravskej ulici. V období 1. svetovej vojny (1914 – 1918) bojoval na ruskom a talianskom fronte. Po skončení konfliktu sa opätovne vrátil ku kňazskému povolaniu a od roku 1919 znova zastával post 26. evanjelického kňaza v Púchove. Zotrval tam do roku 1925.
 

Knižne sa prejavil v zbierkach Rosou a tŕním a Keď miznú hmly (obe 1921) a v rokoch 1925 – 1927 pôsobil ako farár v Bukovci. V tom čase mu vyšli básnické zbierky Peruťou sudba máva a Cez závoj (1927). Ovládal šesť cudzích jazykov a aktívne sa venoval prekladateľskej činnosti. Prekladal z angličtiny, z nemčiny, z maďarčiny a z francúzštiny. Zbierku Zvlnený prameň pripravil v roku 1933, knižne však vyšla až o tri desaťročia neskôr. Dôchodcom sa stal v roku 1934. O dva roky neskôr zomrel v sanatóriu v Novom Smokovci ako päťdesiatročný. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.

Česť jeho pamiatke.